Ústav mezinárodních vztahů

Film Toni Erdmann je najnovším prírastkom v mikrožánri filmov spájajúcich ekonomické otázky so spoločenskými. Na rozdiel od iných filmov však problémy hospodárstva netématizuje priamo, ale ich využíva na vytvorenie podkladu pre príbeh o snahe otca nájsť cestu k dcére žijúcej v inej krajine. Z politicko-ekonomického hľadiska je kľúčový konflikt medzi ekonomickou racionalitou dcéry a jej odmietnutím u otca. Pozitívnym prvkom je aj jasné pomenovanie problémov spôsobovaných korporátnymi aktérmi nasledujúcimi neoliberálnu ekonomickú logiku.

Film Toni Erdmann tak nie je prvoplánovou anti-korporátnou agitkou, ale mnohovrstvovým komplexným dielom o ľudských nedorozumeniach, starnutí, postavení žien v mužskom svete, zmysle života, odcudzenosti a mnohých iných javoch, ktoré právom oceňujú filmové kritičky i fanúšikovia artových filmov. Jeho opakom by mohla byť minuloročná polopatistická Hra peňazí, v ktorej o tom, kto je dobrý a kto zlý niet pochybností, či priam jánošíkovské sci-fi Vymedzený čas.

S tým súvisí, že nejde o film priamo tématizujúci ekonomické otázky. Takéto filmy vznikli najmä po poslednej kríze – napríklad nedávny Deň pred krízou alebo predtým Maklér. Zatiaľ čo tieto filmy sú priamo vsadené do víru ekonomických udalostí, režisérka Maren Ade ekonomiku problematizuje ako okrajovú časť reality, ktorej sa však hlavné postavy nevyhýbajú. V tomto má recenzované dielo najbližšie k skvelému hollywoodskemu Lietam v tom.

Neznesiteľná ľahkosť prepúšťania

Hlavným pozitívom filmu z politicko-ekonomického hľadiska, je schopnosť prepojiť neoliberalizmus ako hospodársky problém s neoliberalizmom ako typom ľudskej identity. Postava otca a jeho alterega – Toniho Erdmanna – v súvislosti s dcérou Ines spochyní ľudskosť tohto typu identity. Absenciu humanistického prístupu potom dobre vidno v tématizovaní prepúšťania zamestnancov ako spoločenského problému.

Pozadím vzťahu medzi otcom a dcérou je dcérino manažérske zamestnanie. Kvôli nemu zanedbáva svojich rodičov. Jej úlohou je, aby si ju najala ropná firma, ktorá potrebuje prepustiť robotníkov pri ropných vežiach. Odbory tu vystupujú v roli akejsi nepríjemnosti a prepúšťanie je nevyhnutnosťou kritizovanou otcom a samotnými Rumunmi.

Ľahkosť s akou všetci ostatní akceptujú nutnosť prepúšťania je zvýraznená diskusiou o potrebe modernizácie. Bez prepúšťania nemôže dôjsť k modernizácii, vysvetľuje Ines otcovi. S modernitou kontrastuje „tradičná“ rumunská dedina vedľa ropnej veže. Režisérka prostredníctvom Ines kritizuje aj západný paternalizmus usilujúci o uchovanie tradičnosti. Nesnaží sa však nachádzať prepojenie tradície s modernitou, ale vo vzťahoch medzi Rumunmi a cudzincami si všíma nerovné ekonomické postavenie.

To, čo poznali kolonizovaní v Indii pod britskou nadvládou poznáme v menej ostrej forme aj my v „našich“ automobilkách a vidíme to v úslužnosti Rumunov a Rumuniek, keď slúžia novodobým kolonizátorom či už ako súčasť bohatšej manažérskej vrstvy, alebo v rolách masérok, prípadne čašníčok. Nezdá sa však, že by ktokoľvek z tejto sféry spochybňoval systém, v ktorom si západné, či čínske korporátne elity podriaďujú časť rumunskej pracovnej sily, pričom jej súčasťou sú aj ľahko prepustiteľní „flexibilní“ zamestnanci. Ak proti novodobým „kolonizátorkám“ bojujú, tak nepriamo, napríklad nedodávaním podkladov. Tento jav vidíme aj na Slovensku a jeho dôsledkom je odpor voči Západu, Bruselu, či jednoducho kapitalizmu. Na anti-elitárskom odpore potom stavajú populistické alternatívne médiá, ktoré však nezriedka svoju kritiku doplňujú o rasizmus, či homofóbiu.

Neoliberálna duša

Film okrem hospodárskych neduhov poukazuje aj na problémy spojené s prenikaním neoliberalizmu do ľudských duší. Ukazuje to najmä postava tvrdo jednajúcej Ines. Kvalita filmu však spočíva aj v zobrazení ľudskejšej stránky zdanlivo bezcitných aktérov. Okrem zrejmého emocionálneho vzťahu medzi otcom a dcérou, vidno ľudskú blízkosť aj na naháčskej párty. Ostych prekoná nielen oddaná asistentka Ines, ale aj jej šéf. Otázkou ostáva, či príde vyzlečený v rámci neoliberálnej logiky utužovania vzťahov na pracovisku kvôli ziskom, alebo sú dobré medziľudské vzťahy pre neho hodnotou samé o sebe, alebo mu ide iba o odviazanie sa a prežitie autentického zážitku. A nie je mladá asistentka dokonale indoktrinovaným neoliberálnym subjektom, keď bez štipky irónie recituje cynickú obchodnú stratégiu svojej nadriadenej?

Celkové vyznenie filmu dokresľuje premýšľanie o tom, čo to vlastne je ľudskosť, ktorú režisérka filmu stavia do protikladu voči ekonomickej racionalite. Okrem svojrázneho humoru a tejto filozofickej linky je to však zmienená nejednoznačnosť postáv, ktorá z Toniho Erdmanna robí film roka. Hoci režisérke samej nešlo o to, aby film bol politickou výpoveďou, chcela, aby mal nejaký politický význam. Odvážim sa tvrdiť, že okrem skvelej psychologickej analýzy postáv sa jej podarilo aj toto.

Článek v origináním znění naleznete na blogu Pole.

Zkrácená verze článku vyšla v denníku Pravda.

Tomáš Profant je výzkumným pracovníkem Ústavu mezinárodních vztahů a mezi jeho oblasti zájmu patří například vztahy mezi globálním Jihem a Severem, postkoloniální a postrozvojový přístup či politická ekonomie EU.